Čo všetko musí človek zažiť, aby mohol byť šťastný?

13:21

Venované všetkým ženám, matkám, ktoré práve riešia rozvod, majú ubolenú dušu a pred sebou vidia len šedý nekončiaci mrak.

Stojím uprostred sídliska, ruky mám bezvládne zavesené o rukoväť kočíka. V tvári mám kŕč, ktorý vypovedá o nešťastí. O nešťastí jednej mladej ženy, matky, ktorá už stratila nádej na štastnú rodinu a manželstvo. Ženu, ktorá nevie ako ďalej, ktorej sa zdá byť situácia, v ktorej sa nachádza bezvýchodisková. Tá žena sa snaží usmievať na svoje malé bábätko, ktoré sa na ňu pozerá z kočíka, ale veľmi jej to nejde. Tak veľmi túžila mať rodinu, harmonickú, kde bude otec s matkou žiť v láske a spolu sa tešiť zo svojho potomka. Možno to chcela tak veľmi preto, že to sama nezažila, nemala otca a nezažila tú pravú rodinu. A možno po tej rodine túžila preto, lebo v tej dobe stále milovala svojho muža. Aj napriek tomu, že z druhej strany išiel len chlad. Vyskúšala už všetko, čítala múdre knihy o jazykoch lásky, snažila sa rozanalyzovať každé svoje správanie, snažila sa vinu hádzať aj na seba, vyhľadala vešticu, psychologičku z manželskej poradne. Bez efektu, nezabralo nič. Až nastal veľký zlom a vtedy sa pobalila do dvoch cestovných tašiek, vzala dieťa a odišla. Odišla v beznádeji, s bolesťou v duši, ale spravila ten krok. Krátko na to si našla podnájom, neskôr aj priateľa, ale bola to len akási záplata. Muselo to v nej všetko doznieť a dozrieť. Musela nabrať stratenú silu, ktorá v jej vnútri stále bola. Tá mladá a v duši ubolená žena absolvovala aj rozvod, ktorý nebol najľahší, ale zvládla to. Keď už bola opäť slobodná, začala pomaly lietať. Lietala a opäť padala, akoby jej to nešlo. Aj keď jej v srdci z času na čas zbĺkol plameň lásky, po pár mesiacoch sa ukázalo, že stále nevedela nájsť niečo viac. Nevedela to nájsť preto, pretože sa sama nemilovala. Nevedela si uvedomiť svoju silu, čo všetko zvládla, čo prekonala, čo zažila. Trvalo jej to dlho, ale prišla na to. Pochopila, dozrela. Uvedomila si aká je silná, uvedomila si, že každý pád bol pre ňu posun vyššie. Každým jedným pádom to bolelo, veľmi. Ale časom sa dokázala s každou bolesťou vysporiadať a dokonca jej dala tá bolesť silu a väčšie krídla.....

Strih:

Budím sa ráno pred pípnutím budíku. Pozriem napravo a tam Tomáš spokojne odfukuje, pozriem sa za seba na postieľku a v nej spí ako neviniatko Zaira. Spravím si čaj a aj keď sa snažím byť potichu, zobudím celé osadentsvo. V garsonke vlastne spíte v kuchyni a v obývačke zároveň. Nevadí, budeme sa sťahovať, do svojho, ako veľká štastná rodina. My traja - Tomáš, Zaira a ja. Vezmem si čaj, položím ho na parapetu, v tom už Tomáš naťahuje svoje ruky, aby som mu vkĺzla do náručia. Zaira už poškuľuje očkom a ani sa nenazdáme, už je s nami v jednej posteli a všetci traja sa túlime. Ďakujem za také rána. Každý deň. Ďakujem.

Foto: Robert Hruboš - https://www.facebook.com/studioAtelier.Hrubos/