Ako bolo na Pagu?

Čas na dovolenke plynie rýchlo a zároveň pomaly. Budím sa klasicky okolo siedmej, pretože mám pocit, že by mi ušiel deň, keby som sa zobudila neskôr. Vyjdem na balkón, odkiaľ mám výhľad na more, a okrem pár rybárov nie je na pláži ešte nik. Iba čajky poletujú, slnko už svieti nad kopcami a ja si chlípem po dúškoch kávu s mliekom. Dieťa mi ešte spí, čo je veľmi nevídaný jav, ale keďže má dovolenkový režim a deň nám končí okolo pol jedenástej v noci, chápem, že to dospáva. O pol deviatej už nervózne pobehujem okolo postieľky a vykúkam, či už sa nezobudí, aby sme mohli vyštartovať na raňajky a zjesť si ich s výhľadom na more. Po raňajkách naša jediná úloha spočíva v tom, či ostaneme popri hotelovej pláži, alebo vyrazíme spoznávať zákutia ostrova Pag. Doobedie plynie v duchu čľapkania sa, kúpania, opaľovania a tak dokola. Keď už slnko svieti naozaj silno a naše telá sú zmorené tou letnou únavou, poberáme sa schladiť na izbu a poniektorí si aj zdriemnuť a pochrapkať. Ja si vychutnávam na balkóne ďalšiu kávu s mliekom a teším sa ešte na poobedný program, ktorý sa nesie v podobnom duchu, ako ten doobedný s tým rozdielom, že sa už tešíme ako zo seba zmyjeme soľ, nahodíme sa do gala a vyrazíme na večeru. Tento článok píšem o pol siedmej večer na pláži, práve svieti príjemné podvečerné slnko, vlny narážajú na breh, ľudí na pláži je už pomenej a ja sa teším na našu predposlednú večeru a následnú vychádzku do uličiek mestečka Pag. Týždeň ubehol rýchlo, ale zároveň aj pomaly, nechce sa mi odísť, ale práca volá, a ja sa ešte teším na užívanie si leta v Bratislave. 

                                                Nenamaľovaná a spokojná