Ste tu?

Kuk! Som tu správne? Ste tu? Lebo ja hej! Takmer po roku! Ja viem, ja viem, celý ten čas boli samé výhovorky, ako nemám čas a nápady na produkciu článkov. ALE! Teraz som nedobrovoľne odstavená od práce v salóne a teda čas sa konečne našiel. 

Som doma už šesť týždňov. Najprv som si myslela, že to celé bude trvať iba dva týždne a teda tú dobu, ako prvýkrát zavreli školy. Každým ďalším dňom mi bolo viac a viac jasné, že sa tak skoro do práce nevrátim a ani život nebude hneď ako predtým. Ale viete čo? Človek si zvykne. Takmer na všetko...Tak sme si zvykali aj my a keď si uvedomím, že som doma už takú dlhú dobu, ani mi to tak nepríde. Na druhej strane sa veľmi teším na ten pocit zadosťučinenia, keď ostrihám prvú zákazníčku a ona spokojne vyjde zo salóna a bude sa cítiť opäť ako človek. Lebo povedzme si na rovinu - veľa z nás je momentálne zarastených ako levice. 

Až v tejto ťažkej dobe, v dobe celosvetovej pandémie som si uvedomila veľa vecí. Ale na každého asi v prvých dňoch prišla kríza analýzy celého sveta, ľudstva a ich činov. Naivne som si myslela, že ľudom docvakne a začnú byť lepší, pokornejší, empatickejší a zodpovednejší. Ale ako sa obzerám okolo seba, tak s ľútosťou vidím, že ľudia sú presne takí istí, ako boli predtým. Máme totiž takú blbú vlastnosť a tou je to, že keď sa na nás rúti pohroma, alebo sa nám sype zdravie, až vtedy si uvedomíme všetky tie veci, za ktoré sme mohli byť vďační a neboli sme. Túžime mať všetko späť a keď sa opäť pozviechame, sme krátkodobo veľmi vďační, ale postupom času si veci prestaneme vážiť. Česť výnimkám a viem, že našťastie takí existujú. Vďaka za nich. 

Inak ja som si aj párkrát doma poplakala. Chýbal mi pocit zadosťučinenia a pocit, že som užitočná. Ten pocit mi dáva moja práca a aj keď som sa snažila byť doma užitočná a nonstop čistila kľučky savom, drhla podlahu, robila program a učila sa s dieťaťom, presadila kvetiny, vytriedila takmer všetky skrinky a poličky, drhla kúpeľku, občas nafotila nejakú spoluprácu na Instagrame a telefonovala každý deň starým rodičom, tak aj tak mi ten pocit chýbal. Viete, čo tým myslím, však?

Budem rada, ak mi do komentárov napíšete jeden pocit, ktorý chýbal najviac vám?

A aby som to tu neukončila v melancholickej nálade, tak pridávam fotky, ktoré sa mi nazbierali za dlhšiu dobu nečinnosti na blogu. 

Majte sa krásne a zas nabudúce! Vaša Iva