Dnes a kedysi...

15:59

"Vyhľadávali sme tiene domov, ktoré sa vrhali na široké priestranstvo. Bol podvečer, ale taký horúci, že keď ste mali prejsť čo i len krátky úsek na slnku, preklínali ste celé leto. V tieni sme hľadali lavičku, až po čase som si uvedomila, že široko-ďaleko žiadne nie sú..."

To ma prenieslo v čase do dôb môjho detstva, keď sme často chodievali k starým rodičom do Topoľčian a ja mám hlboko zakorenené v pamäti, ako sa každý podvečer celé leto, keď už sa dalo vonku dýchať, sedávalo na lavičkách na priedomí. Lavičky boli pred každým vchodom a ja som milovala chodiť medzi skupinky starých ľudí a počúvať o čom sa zhovárajú. Poväčšine som sedávala na zemi pretože na lavičkách sedeli starší obyvatelia bytoviek a kreslila som si na zem plodmi z tuje, pozorovala mravce alebo sa len zhovárala, pretože ma mali radi. Bola som skôr taký malý “ostarok”, bavilo ma väčšmi byť so starkou a keď starká umrela, tak s babinkou a dedinkom, ako s rovesníkmi.

"...ako sme so Zairou hľadali aspoň jednu jedinú lavičku v tieni, zamrzelo ma, že dnes už to tak nie je. Starší ľudia sa nezdravia ako kedysi, neprejavujeme im aspoň tým pozdravom úctu, nesocializujú sa na priedomí tak ako kedysi. I keď možno je toto fenomén iba Bratislavy, pretože moja babka s dedkom stále chodia v Topoľčanoch "klábosiť" na lavičky pred kostol, ale pred domom už tých lavičiek niet..."

Keď sme nedávno išli podvečer so Zairou aj s Tomášom na detské ihrisko, našli sme lavičku plne obsadenú starkými a pekne sme sa pozdravili. Neverili by ste, akí boli natešení a my sme mali dobrý pocit z takejto obyčajnej drobnej maličkosti. Čo som tým chcela povedať? Že iba malé - dobrý deň - niekedy spraví pekný deň. Tak sa majte krásne priatelia!