Vzťahy

Keď som mala tri roky, veľmi som túžila mať ocinka, ktorého som nikdy nevidela. Myslela som si, že sa dá kúpiť v hračkárstve, a že sa so mnou bude hrávať. Nekúpila som ho a nehrával sa so mnou.

Keď som bola staršia, niekedy vo veku stredoškoláčky, túžila som mať dobrého chlapa a k tomu jedno dieťa. Dúfala som v to, že keď sa nepodarilo mne vyrastať v rodine, kde mám mamu aj otca, podarí sa to mne a môjmu dieťaťu. 

Keď ani to nevyšlo, dúfala som, že si nájdem aj po rozvode priateľa, ktorý bude našou rodinou a bude nás obe mať rád. No a odvtedy tak nejak tápam, hľadám, skúšam, a zisťujem, že roky plynú, a ja som stále na začiatku. Každým neúspešným vzťahom sa učím. Učím sa byť tolerantná, chápavá, láskavá, empatická, menej výbušná, menej žiarlivá. Učím sa robiť kompromisy, hľadať dialógy, prijímať konštruktívnu kritiku. Učím sa novým koníčkom, učím sa viac mať rada šport. Učím sa prijímať prehry a sklamania. Učím sa nevyčítať si premárnené roky vkladania dôvery a energie do niečoho/niekoho, pretože vlastne neboli premárnené, len ma potrebovali dostať inde, vyššie, postúpiť v rebríčku učenia sa. A preto som asi teraz po dlhšej dobe SINGLE. Aj keď som sa snažila udržať vzťah zubami/nechtami, nevyšlo to...Musím sa naučiť viac sa milovať, vystačiť si sama so sebou, byť spokojná s vlastnou spoločnosťou, vybaviť si voči sebe všetky podlžnosti. Tento článok neberte nejak depresívne, práve naopak! Som opäť na štartovacej čiare, ale plná skúseností, s ranami, ktoré vo mne ostali, ale už nebolia, a odhodlaná nájsť šťastie sama v sebe, a potom možno príde niekto, kto to šťastie zdvojnásobí.